Tak som sa poprechádzal

Autor: Ján Urda | 17.1.2013 o 10:01 | Karma článku: 12,31 | Prečítané:  1412x

Vybral som sa s ružomberskými turistami na Brankov a Ostré v Nízkych Tatrách - z Podsuchej po hrebeni do Bieleho Potoka. Turistov bohato, ale v Podsuchej väčšina z nich, tí s lyžami, sa vybrala napravo do Veľkej Fatry hore smerom na Smrekovicu, naľavo do Nízkych Tatier smerom k Brankovskému vodopádu, najväčšiemu v Nízkych Tatrách, sme sa vybrali len piati pešiaci. A ja som nakoniec absolvoval čosi úplne iné, žiaden Brankov a Ostré. Zamrznutý Brankovský vodopád som síce pod Veľkým Brankovom ešte obdivoval s ostatnými, ale zvyšok bol úplne iný, ale tiež krásny.

Cestou k vodopádu som zistil, že kdesi som stratil spodný diel 3-dielnej turistickej palice. Pokračovať bez neho a rozlúčiť sa s ním a tým aj s jednou palicou, alebo sa vrátiť a pohľadať ho? Pred necelým rokom, keď som sa vybral s hrboltovskými turistami na Radičinú v Šípskej Fatre, som pri vystupovaní v Rybárpoli zabudol vo vlaku pár palíc, s ktorými som sa už viac nestretol. Palice sú pre dôchodcu predsa len dosť nákladnou položkou, tak som sa po vodopáde rozlúčil s ostatnými a vrátil som späť. Zvyšok palice som našiel pri prvom krátkom, ale veľmi prudkom stúpaní pri vstupe do lesa. Trčal zapichnutý v snehu, nasmerovaný ako mínomet do neba.
Pustiť sa za ostatnými už nemalo význam, ale čo so zvyškom načatého dňa? Do večera ešte ďaleko. Tak sa, reku, vrátim do Ružomberka, vlakom sa preveziem do Mikuláša a pôjdem sa pozrieť aspoň do niektorej doliny Západných alebo Nízkych Tatier, podľa toho, kam ešte pôjde nejaký autobus. Hej, ale autobus z Podsuchej do Ružomerka odišiel pred piatimi minútami a ďalší až o takmer dve hodiny. Tak som sa vybral späť do Ružomberka peši. Išlo aj dosť áut, ale turista predsa nebude na tom kúsku stoúpovať. No po ceste som došiel len do Bieleho Potoka a tam som odbočil naľavo medzi kopce do Vlkolínca. Vlkolínec každoročne navštívim niekoľkokrát, toho roku som tam ešte nebol. Tak som sa tam vybral pozrieť si tú krásu, ktorú vytvorila vďačná príroda a šikovné ruky našich predkov.
Zo všetkých podobných slovenských mestských a dedinských objektov sa mi najviac páči Vlkolínec. Najmenej tam vidno zásahy do pôvodného napr. asfaltovou cestou v dedine, majú tam prašné cesty, úpravou striech domov, manzardkami, vikiermi či strešnými oknami, potôčikom prostriedkom dediny, tzpickými dedinskými dvormi, kde v jednom dvore nažívalo aj viac rodín. Vidno, aká vzácna bola vtedy zem, ako veľmi si ju vedeli vážiť, terasovité políčka na svahoch za dedinou, len také úzke švíky... Ale možno je to aj nostalgiou, tým, že v podobnom domčeku, aké sú vo Vlkolínci - v drevenici, farebno natretej vápnom, som sa narodil a prežil v ňom krásne rané detstvo. Voľné detstvo s dostatkom, a možno aj prebytkom, voľného času a pohybu v krásnej prírode. S kamarátmi, keď sme ráno vypadli z domu a vrátili sme sa až večer vyhladnutí po celodennom šantení po celom chotári dediny: po dedine, po poliach a horách. Nemali sme ani kľúče zavesené na krku, ani sme nesedeli celé dni za počítačom či písali si s rodičmi domáce úlohy a pripravovali sa na zajtrajšie vyučovanie. Rodičia sa s nami neučili, veď ani nemali toľko voľného času na nás, ale ani sme nemali toľko školských či domácich povinností. Ani nás nekontrolovali celý deň mobilom. Ani  hygiena nás tak veľmi netrápila, na utretie zadku kdesi v poli nám dobre poslúžil aj lopúch. Ovocie sme jedli len tak, neumyté, niekedy aj nedozreté. Nepreberali sme v jedlách, čo sme dostali, to nám chutilo a to sme zjedli. Ani po "dochtoroch" sme nechodili, žiadne lieky neužívali. Sama príroda a dostatok pohybu v nej, dostatok slnka boli naši najlepší lekári. Ešte aj teraz, ako bradatý starec, ako je rok dlhý, iný liek ako na vysoký tlak, nepoznám. V jedle sa držím zásady: "Všetko, čo mi chutí, je pre mňa zdravé". A chutiť mi chutí všetko, čo mi manželka predloží. Nemám problémy hoci aj o polnoci pochutnať si napr. na varenom popaprikovom a pocesnakovom laloku, niekde na túre zahasiť smäd vodou z horského potoka... Boli sme sami sebe pánmi, slobodnými deťmi, nespútanými vymoženosťami, ale ani povinnosťami dnešných detí. Bolo to to pravé detstvo, radostné, voľné...


Potok Vyšný Matejkov z Veľkej Fatry tu vteká do ďalšieho potoka z Veľkej Fatry
- Revúcej, po ktorej je pomenovaná aj celá dolina
.

Tu, na Podsuchej, pri kolibe Bodega, kde sa chvália
slovenskou ľudovou kuchyňou a podávaním
najslovenskejšieho jedla - pizze,
sa tusti rozdelili na lyžiarov a pešiakov
lyžiari napravo do Veľkej Fatry, pešiaci naľavo do Nízkych Tatier
.

Pred odbočkou z hlavného chodníka k Brankovskému vodopádu
.

.

Brankovský vodopád, alebo lepšie - v zime ľadopád,
vysoký 55 m úplne zamrztý
.
.
.
.
Vodopád z pravej strany
.
.
Vodopád z ľavej strany
.

.

.

.

Cesta späť od vodopádu na Podsuchú
- vpredu na druhej strane Revúckej doliny Veľká Fatra
.

Za Bodegou nad Veľkou Fatrou sa pomaly rozplývajú hmly,
takže lyžiari, ktorí sa vybrali na túto stranu,
si mohli užiť krásne počasie
.

To tam v strede je síce Brankov, ale do Veľkého Brankova,
ktorý je nad vodopádom, mu chýba ešte niekoľko desiatok metrov.
Chodník však vedie najprv prudkým stúpaním na Veľký Brankov,
odtiaľ po hrebeni sa húpe na Brankov a Ostré,
medzitým klesá aj do sediel
.

Tam vzadu za sedlom trčí Ostré
.

Cesta z Bystrice do Ružomberka Revúckou dolinou -
naľavo Veľká Fatra, napravo Nízke Tatry
.

Pohľad späť - Veľká Fatra nad Donovalmi
.

Pohľad vpred - Sidorovo nad Vlkolíncom a Ružomberkom
.

Tabule na začiatku odbočky na Vlkolínec z Bieleho Potoka -
z tejto strany sa nik peši do Vlkolínca alebo z neho neunúval,
zato osobných áut bolo bohato.
V sobotu a nedeľu do Vlkolínca nepremáva žiaden autobus
.

Cesta z Bieleho Potoka do Vlkolínca Trlenskou dolinou,
z Veľkej Fatry vpredu toho veľa nevidieť
.

Upravený prameň chutnej vody, v lete sa tu vždy občerstvím,
teraz som popri ňom len prešiel, hoci vodička zurčala
.

To je Sidorovo nad Vlkolíncom
.

Skracujúci turistický chodník nebol vychodený, snehu do polovice kolien,
tak som pokračoval po ceste ďalej
.

Senníky pri ceste, niektoré k svetu, niektoré schátrané
.

Vstup do dediny lemujú drevené sochy ľudových umelcov-rezbárov
.

.

.

Stred dediny - vpredu známa zvonička.
Presta pokračuje hore dedinou,
odbočka naľavo je cesta k bývalej škole a ku kostolu a
pokračuje ďalej starou furmanskou cestu popod Sidorovo
Bieleho potoka a Ružomberka cez Kosovo
.

Cesta ku kostolu
.

.

Cesta hore dedinou
.

Krásne farebné domčeky ako z rozprávky
.

Kedysi jeden z dvoch zdrojov pitnej vody v dedine,
druhým bola hlboká studňa naprostred dediny
.

.

.

.

Drevený huslista od rebára Dala - Dalibora Novotného
z Liptovského Hrádku
.

.

Zo stredu dediny som sa nakoniec vybral
po starej furmanskej ceste smerom na Ružomberok
popod Sidorovo
.

Napravo pod cestou bývalá škola (dnes galéria) a kostol,
naľavo nad cestou cintorín
.

Pohľad na Nízke Tatry spoza Vlkolínca
.

Sidorovo
.

Chočské vrchy na druhej strane za Ružomberkom -
ani z tých veľa nevidno
.

Biely Potok v Revúckej doline, kde končili túru peší turisti
.

Odpočívadlo pod Krkavou skalou vedľa starej furmanskej cesty,
teraz už len turistického chodníka
.

.

.

.

.

.

Pohľady na časti Ružomberka a Chočské vrchy,
nad ktorými sa stačilo vyjasniť a svietilo krásne slnko
.

Pred stanicou v Ružomberku stojí táto parná mašinka,
svedok premávky úzkorozchodnej železnice s rozchodom 760 mm
z Ružomberku do Korytnice-kúpeľov.
Premávka začala v r. 1908, skončila v r. 1974.
Spočiatku bola určená len na prepravu dreva,
potom slúžila i na osobnú dopravu

Tak som sa poprechádzal z Podsuchej k Brankovskému vodopádu,
späť do Podsuchej, odtiaľ do Vlkolínca a potom
na železničnú stanicu v Ružomberku



.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?