Vodopád pod Orlovou

Autor: Ján Urda | 24.6.2014 o 10:01 | Karma článku: 7,91 | Prečítané:  926x

Nízke Tatry neoplývajú veľmi plesami a vodopádmi. Na nete som sa dostal k vodopádu pod Orlovou, tak reku, idem sa naň pozrieť. Neveľký, ale veď napr. ani Starohutský (v časti Novej Bane) nie je vysoký a je jedným z piatich slovenských vodopádov (Starohutský v Pohronskom Inovci, Brankovský v Nízkych Tatrách, Kľacký nad Vríckom v Malej Fatre, Bystrô nad Detvou pod Poľanou a Lúčanský v Lúčkach pod Chočom), ktoré sú medzi národnými prírodnými pamiatkami.

Čakám na MHD a tu prídu ďalší dvaja známi turisti. Medzi rečou - vraj idú na Ďumbier. Na stanici sa k nim pridali ďalší dvaja, všetci už takmer osemdesiatnici. Ja ako nadsedemdesiatnik, taký benjaminec medzi nimi, by som im mohol chodiť na pivo. Až do Brezna sme to mali vedno a celou cestou som hútal, či sa nepridať k nim. Nakoniec som si povedal, že keď som sa už vybral k vodopádu, tak ho chcem aj vidieť. A dobre som urobil. Keď som sa v prvý letný deň s nimi stretol pod martinskou Ferratou HZS, dozvedel som sa, že na Ďumbier sa nedostali, lebo tam bolo plno vývratov. O vývraty som nemal ani ja cestou núdzu, ale predsa len to bolo na kratšom úseku.

Tak teda nízkotatranský vodopád pod Orlovou povyše Pohorelej na Pohroní. V Brezne som mal takmer 2 hodiny na autobus do Pohorelej, tak som ho využil na prechádzku mestom, veď som tam už nebol zo štyri roky a potom som sa zaviezol do inej dediny, susediacej s Pohorelou - Heľpy. Obe dediny rázovité horehronské, kde sa síce už kroje nenosia, len vo veľké sviatky a pri národopisných slávnostiach, na ktoré sa Heľpa práve richtovala, ale zopár typických horehronských dreveníc sa tam ešte stále dá nájsť.

 

Brezno - veža, ktorá je symbolom mesta, s morovým stĺpom
.

Katolícky kostol a Horehronské múzeum
.

Evanjelický kostol
.

V parku práce ľudových rezbárov
.

Vysoká škola v Brezne bez prijímacích pohovorov - nábor miesto výberu.
Predtým som v istých regionálnych novinách čítal podobný inzerát
tejto školy o Žarnovici
*

Heľpianske drevenice...

...a verejné záchody
*

Pohľad z autobusu medzi Heľpou a Pohorelou:
to špicatô tam naprostriedku s vežou, to je tak ospevované Kráľova hoľa
*

V Pohorelej vystúpim z autobusu pri stanici, do dediny nezachádza,
pokračuje ďalej do Šumiaca, prejdem na druhú stranu cesty,
preskočím priekopu, prejdem cez štreku a vydám sa hore ulicou.
Mapu som si preštudoval ešte doma, ale predsa len,
celou ulicou som nenatrafil na turistickú značku k vodopádu -
jednoducho preto, lebo hore dedinou som mal isť susednou ulicou

Pohorelské domčeky
.

Pramenistá vodička v dedine - na ceduli je aj jej zloženie
.

Po dlhom čase som narazil na toto: k vodopádu žltá značka.
Podľa mapy aj zelená k vodopádu, z druhej strany, ale reku,
po zelenej sa budem vracať. A aj tu som sa zas dobre rozhodol
.

Na priedomí sedia dve babky približne v mojom veku, pozdravím sa, dáme sa do reči.
Na môjho bývalého spolupracovníka, rodáka z Pohorelej sa už nepamätajú,
pekných pár desiatok rokov je už odtiaľ preč a takých mien v dedine viacero,
každý má ešte pomlčku a ďalšie prídomie, no a to priedomie som nevedel.
Ale zas ma vystríhali pred medveďmi v hore
.

Typický dedinský obrázok minulosti -
konský záprah a budova Kina pod Orlovou, ktorá už asi aj zabudla, na čo pôvodne slúžila
a v ktorej už istotne poriadne dávno nič nepremietali
.

Hneď za dedinou mi cestu skrížila táto vretenica, pred ktorou ma babky nevarovali.
V neznámom teréne aj na prechádzky a výlety dobre chodiť vo vysokej obuvi,
nie v sandáloch. Vretenice sú toho leta dosť premnožené
.

 Nízkotatranský hrebeň
.

Prvý odseknutý vrcholec, ktorý som "stretol",  nebol jediný,
ako som sa spočiatku nazdal
.

Tu ich bolo bohato, dôsledok kalamity
.

Zurčiaci potôčik od vodopádu
.

HON na podvozku Tatry - detviansky výrobok čistil a prehlboval  garád pri lesnej ceste.
.

K vodopádu už len dvadsať minút.
Ale táto dvadsaťminútovka mi kvôli vývratom trvala takmer hodinu:-)
.

Hneď za odbočkou k vodopádu prvé vývraty
.

A vývratov všade po celej odbočke
.

Tu kdesi v týchto miestach som prešiel na druhú stranu potoka,
zdalo sa mi tam menej vývratov, a to som zas nemal robiť.
Vývratov síce menej, vyvrátené boli už pred niekoľkými rokmi,
ale zato terén omnoho neschodnejší

Horský potôčik poniže vodopádu
.

Vývratov všade bohato
.

Tu sa už v diaľke ukázal aj vodopád
.

Konečne pri vodopáde,....

...ale predsa ešte treba zdolať tieto vyvrátené stromy,
aby som sa ocitol pod vodopádom
.

Keď tak stojíte pod vodopádom, máte dojem, akoby tej vody tam bolo viac ako v potoku,
akoby ju zdola prečerpávali hore a opäť púšťali, aby vodopád bol mohutnejší
.

Takýchto maličkých vodopádikov na potoku plno,
ako to býva zvykom na horských potokoch.
Okrem studničiek mi na potulkách tam kdesi na dolniakoch
veľmi chýbajú aj takéto divoké horské potôčiky a zákutia
.

Späť od vodopádu som sa vracal chodníkom popod takéto bralá,
na mnohých miestach ho síce križovali vývraty tiež,
ale predsa len to bolo schodnejšie, ako náprotivný breh
.

Tu som na chodníku našiel tieto slnečné okuliare,
buchnem sa po bočnom vačku na nohaviciach, a to prázdne.
Pri odbočke k vodopádu som okuliare odložil do vačku nohavíc,
 vytratil som ich - a tu znova našiel
.

Cestou od vodopádu som sa vybral hore po zelenej - a to som zas nemusel
.

Od odbočky k vodopádu stúpanie po lesnej ceste.
Nazdal som sa, že na tejto odbočke po zelenej do dediny
je najvyšší bod, ale nie, vodopád je o 30 m vyššie.
Teda tu som zas odbočil po zelenej, veď to má viesť čistinkami s peknými výhľadmi,...

...ale keď som musel zdolávať niekoľko takýchto vývratov a pred sebou videl ďalšie,
tak som sa radšej vrátil späť. Prekonávania vývratov som už mal dosť.
Nohy poškriabané, zakrvavené, zavše, keď som stupil na konár, ten sa zlomil
a ostávajúci kýpeť mi dorajbal nohu
.

Ako sa tak vraciam miestami, kde čistili garád popri ceste, pozerám na vyčistené,
na kraji lesa zbadám akúsi hubu. Preskočím jarok, a to kozák neviemaký.
a ešte ďalších zopár kozákov a hríbov zrnitohlúbikových.
Teda - rastú!!!
.

Potôčik od vodopádu nad dedinou
.

Na prostriedku dediny čakám na autobus
a dozviem sa, že tu na skok vyviera medokýš.
Žiaľ, ochutnať som ho už nestačil, autobus o malú chvíľu odchádzal.
Ale možno sa sem ešte vrátim - z Pohorelej hore popri medokýši na Andrejcovú,
odtiaľ kúsok po hrebeni na Priehybku a spustiť sa dolu do Heľpy, hoci...
Hoci teraz kvôli následkom kalamity nie je vhodná doba túlať sa po žiadnych Tatrách,
ako som sa mal možnosť o tom presvedčiť v Západných i Nízkych.
Zhora však môžu byť pekné výhľady, sú tam aj nezalesnené partie
.

V malom parčíku naprostred dediny
.

Nízkotatranský hrebeň


.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Spor medzi lyžiarkami a asociáciou ide do finále, výsledok je neistý

Dva alebo desať? Znepriatelené strany sa nevedia zhodnúť ani na tom, koľko sporných bodov riešili.

SVET

Len začíname, nebudeme hrať mŕtve, odkazujú Trumpovi milióny žien

Nový prezident začal rušiť kľúčovú reformu svojho predchodcu.


Už ste čítali?