Dedinská chalúpka
Mužitrávievali večery návštevou u susedov alebo len tak na skok v krčmeprepláchnuť si hrdlo a zahrať si šestákový mariáš. Keďže nebolo ani rádiaani televízie, témou rozhovorov nebola ani domáca politika. Každý mal dosťsvojich trápení, tak sa nestaral o problémy cudzie kdesi v Bratislave. Alepredsa len zabŕdli aj do politiky, najmä domácej, dedinskej, dnes sa tomu hovoríkomunálnej, no a v čase vojny aj do medzinárodnej. Na medzinárodnú politiku malaj vtedy každý svoj názor, každý bol na to odborníkom, tak ako aj dnes, bezdostatočných znalostí. Noviny ak niekto dostával, tak len pán farár, pán notára pán rechtor. V ostatných domácnostiach tak najviac Evanjelickýposol spod Tatier. Čo obyčajných ľudí zaujímalo, kto je prezidentom Slovenskejrepubliky, ministrom takým a hentakým? A o tom, že nejaký Slovenský snemjestvuje, prijíma také a onaké zákony, to im naozaj mohlo byť ukradnuté.Teda o zákonoch hej, o tých vedeli, veď pravotiť sa pravotili, ale o snemenie. Mladší muži narukovaní, starší ku koncu zimy cez deň vyvážali na saniachhnoj na pole. No a richtovali sa na jarné práce, reparovali náradie.
Ženytrávievali večery tiež tak po svojom, návštevou susedky a pretriasanímdedinskej politiky: ktorá s ktorým kedy a kde a podobne.Podávali si hlavne mladé vdovice a ženy, čo mali mužov na fronte. No ženymali ešte dva spôsoby, ako sa stretať a poklebetiť si: priadky a páračkyperia. Na oboch to prebiehalo v podstate rovnako. Na obe sa schádzalipodvečer dievky a ženy z viacerých domov u jednej gazdinej.
Priadky: Na priadky si každá doniesla so sebou svoj materiála svoje náradie: kúdele konopí a praslicu, niektorés kolovratmi, iné s vretenami. Posadali si na stoličky a lavice,postavili praslicu, sadli na ňu, hore upevnili konopnú kúdeľ a priadlihrubé konopné cverny. Každá si robila na svojom.
Páračky: Na páračky si nenosili nič, páralo sa husacie periedomácej gazdinej. Na páračky sa pozývalo, lebo predsa len to bolo volanie doroboty. Doprostred chyže sa dal veľký stôl, okolo neho lavice, na ne siposadali prítomné a dostali nejakú, nádobu do lona a do nej dávalinapárané perie. Veď dievke ako veno bolo treba pripraviť duchny. Na stôl sa vysypaloperie a každá si z neho brala a párala ho.
Priebeh priadok i páračiek bol v podstate rovnaký: rozprávali sahrôzostrašné príbehy, povesti, klebety a hlavne sa spievali piesne,najviac prekáračkové. Samozrejme, páračiek sa nemohli zúčastňovať tie, ktoré mali nádchu, lebo perie by lietalo po celej chyži. Týchto akcií sa zúčastňovali aj malé deti, takí malícaparti. Konečne, keď to prebiehalo v chyži, ktorá bola súčasne kuchyňou, obývačkou ispálňou, dokonca raz za dva týždne aj pekárňou, a v ktorej spávala celá viacgeneračná rodina snáď okrem vydajasúcich dievok, takbez detí to ani nemohlo byť. Deti na peci sa triasli od strachu, keď počúvalitie hrôzy o strigách, čo na krížnych cestách pochytia každého a vytancujú ho až do úplného úmoru, o umrlcochv bielych plachtách, čo sa prechádzajú v noci po cintoríne, o čertoch, čo sav trasoviskách skrývajú, a len tak nesmelo vykúkali spoza kochu pece, čo sav chyži robí. Gazdiná obyčajne navarila kukuricu, celé kukuričné zrná,posypala mletým makom a cukrovou vodou alebo navarila grís alebo kukuričnúkašu, na ňu maslo a posypala cukrom. Hotové pochúťky, najmä pre deti. Niekde uvarili aj sušené ovocie(jablká, hrušky, slivky). Neskoršie prišli aj mládenci, obyčajnes harmonikárom. Kde je harmonikár, tam je nálada. Gazda vytiahol odkiaľsi fľašu samohonky, pálenej potajomky z raže, lepšej a tuhšia ako Prostějovská starorežná. Spočiatku to bolo také okúňavé, ale s pribúdajúcim časom... to začalo. Zábava. Odložila sa robota,odpratalo sa nadriapané perie, praslice, kolovraty, stôl sa odložil do kúta,stoličky a lavice sa dali ku stenám, harmonikár sadol na lavicu pod obloka vyhrával jednu za druhou, žilky ihrali, mladí tancovali, spievali a ujúkali.
Neskoro v noci pri mesiačiku za vŕzgania snehu sa rozchádzali, niektorí vodvojiciach, niektorí v skupinkách.
Najrozšírenejšiaprekáračková pieseň na priadkach, ktorá sa spievala aj niekoľkokrát za večer,kým ešte neprišli mládenci:
Praďme, praďme, pradulienky,
pôjdeme domov, pôjdeme domov, pôjdeme domov.
Ktorá najviac napradieme,
bude gazdinou, bude gazdinou, bude gazdinou.
A tá Marka Michalove
najviac napriadla, najviac napriadla, najviac napriadla.
Choďte že jej pre Mišíka
nech sa netára, nech sa netára, nech sa netára.
A MarkaMichalove im odpovedala, ak jej trafili na strunu:
A ja vám, dievčence, za pieseň ďakujem,
s kým ste mi spievali, toho ja milujem.
Aknetrafili, alebo to ešte nechcela dať na verejnosť, odpovedala takto:
A ja vám, dievčence, za pieseň ďakujem,
s kým ste mi spievali, toho vám darujem.
K tomu mám aj jednu osobnú spomienku. Neviem už, či toboli priadky alebo páračky, veď to bolo niekedy pred 60 rokmi, ale to je vedľajšie. Zišli sa teda dievky, také užsúce na vydaj, a mladé ženy. A mne, takému 5-ročnému capartovi saveľmi zapáčila jedna z nich. Ktorý z vás bol niekedy ako dieťa na svadbe, tak asi tiež sa mu zapáčila niektorá družička, takže to pozná takú tú beznádejnú platonickú lásku. Bola to taká, no, jedným slovom, samá krv a mlieko. Dievka už súca na vydaj, pekne zaoblená. Bolo čo na nej chytať. Nemohol somz nej celý večer oči spustiť, čo ma tak priťahovala. Ktorási iná si to všimla, čosi pošepkala ostatným,a odrazu spustili druhú, ktorá sa pri takýchto príležitostiach tiež spievávala:
Pije, pije na koľaji vtáča, biely pyštek do vodičky zmáča,
Pije, pije ten Janko Urdove, že rád vidí Marku...
A ja, ako varený rak celý červený od hanby, rýchlo somsa skryl na peci za koch. Ale dievky ma stade veru vytiahli, a musel som imodpovedať piesňou. Tak som teda takým piskľavým prestrašeným detským hláskom aj spustil:
A ja vám, dievčence, za pieseň ďakujem,
s kým ste mi spievali, tú vám ja darujem.
A tá Marka, s ktorou mi spievali a do ktorejsom sa v ten večer po uši buchol, na mňa:
- No, mámto ja len za frajera, čo sa ku mne ani neprizná a hanbí sa za mňa. Mám toja len za frajera... – a zalamuje rukami.
A jadavaj znova na pec za koch a už do konca som sa neukázal spoza neho, len som satam túlil od hanby. A nielen to, ale bol som odrazu aj „odzamilovaný“a tú dievku som už nechcel ani vidieť, čo som sa cítil pred ňou ako holýv trní. A ešte dlhú dobu som sa za to hanbil... Tak som sa "odzamiloval"...
Žena v šatke
Slnečnica
Farebne namorené drevá
