Ďalšia časť prechádzky obcami regiónu Severné Podpoľanie. Tieto obce sa nachádzajú len pár km od Banskej Bystrice a od Hrona. Majú bohatú minulosť, dobývali a spracúvali sa tu rudy.
O niektorých z nich sa v propagačnom turistickom materiáli môžete dočítať toto:
Poniky: Obec zasadená do prekrásneho prírodného prostredia, písomne doložená v r. 1282. Vďaka rudným baniam sa od konca 14. stor. vyvíjala ako mestečko. Rímskokatolícky kostol z r. 1310, s krásnou vnútornou výzdobou.
Dúbravica: Prvá písomná zmienka o nej pochádza z r. 1400. Sakrálna dominanta - rímskokatolícky kostol z 15. stor. so vzácnou výzdobou interiéru. Zachovalé zrúcaniny kaštieľa zo 16. stor.
Článok pokračuje pod video reklamou
Čerín: Obe časti obce (Čerín i Čačín) sa prvý raz písomne spomínajú v r. 1300. Dominantou je národná kultúrna pamiatka - gotický kostol zo 14. stor. s jedinečnými stredovekými nástennými maľbami zo 14. a 15. stor. Stĺpiková drevená zvonica zo 17. stor. V časti Čačín murovaná zvonica z 19. stor.
Rázovitý kraj Podpoľania so svojimi zvykmi, krásnym vrchárskym folklórom (rozkazovačky...), nádhernými krojmi. Kto by dnes povedal, že Poniky boli kedysi takým mestečkom.
*
Starší si istotne pamätáte na Turčína Poničana od Sama Chalupku. My sme ho vedeli takmer celého naspamäť, podobne ako Marínu, Detvana, Mor ho! alebo hoc aj mnohé časti z Hájnikovej ženy alebo Krvavých sonetov..
Tým mladším niečo z Turčína Poničana, zveršovanej rodinnej tragédie z obdobia tureckých vojen:
Jajže, bože, strach veliký: padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci: Jajže, bože, niet pomoci.
Ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte:
a čo mladô — zutekalo, a čo starô — nevládalo. —
Skočil Turčín bystrým skokom do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu, medzi krovím učupenú...
...zajal mladý Turek starenku z Poník a vzal ju do Turecka...
A keď blížili sa k mestu, Turkyňa im zašla cestu:
a Turkyňa ako ruža, pekne víta svojho muža:
„Vitaj, mužu, vitajže mi, z tej uhorskej krásnej zemi!
Či sa dobre vám vodilo? Či vám šťastie poslúžilo?“ —
„Dobre, dobre sme chodili: Maďarov sme si podbili,
a Slováci sa nedali, preto sme ich zrabovali.
A čože je tu nového? Povedz, žienko, dač dobrého.“
„Dobrá, dobrá tu novinka: požehnal ti pánboh synka.“
„A ja vediem otrokyňu, nášmu synku varovkyňu.
Keď ho bude kolísavať, pekne bude mu spievavať.
Slovenka to, tam od Hrona; veľmi pekne spieva ona:
bo spevu na božom svete nad slovenský nenájdete.“ —
Turčín sedí, kávu pije a Turkyňa zlatom šije:
a starká si spieva tíše a Turčiatko im kolíše.
„Hajaj, búvaj, krásno dieťa! Donesiem ti z hája kvieťa;
donesiem ti z ruže púčok, veď si ty môj milý vnúčok.“
Dopočul to Turčín mladý, hneď so starkou stal do vady:
„Ako ty smieš to spievati? Či si mu ty stará mati?“ —
„Raz Poniky rabovali, syna môjho sebou vzali;
syna môjho v treťom roku, mal on hviezdu, znak na boku.“
A Turčín a jeho žena hodili sa na kolená:
„Odpusť, mati, svojmu synu prevelikú jeho vinu.
Nebudeš už otrokovať, s nami budeš tu panovať,
chodiť, ako my, vo zlate a spočívať na zamate.“
„Udeľ vám Boh, deti moje, sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí len ta, kde kríž z veže svieti.
Ta do vlasti mojej lona, na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi, inde sa mne žiť nesladí...
Pekná výchova k vlastenectvu, k láske k domovine.
Kto sa chce oboznámiť s históriou Poník, je to tu: http://sk.wikipedia.org/wiki/Poniky
*
Konečná autobusu v Ponickej Lehôtke, vystupovať a vracať sa späť
Čosi z vyvýšeniny uprostred Ponickej Lehôtky. Pohľad hore na horný koniec
Čosi z vyvýšeniny uprostred Ponickej Lehôtky. Pohľad dole na dolný koniec
Huby v dedine rastú priamo na plote
To je už ponický rímskokatolícky kostol z roku 1310, prestavaný v 18. a 19. storočí. V kostole sú gotické fresky, maľby a zaujímavé architektonické prvky.
Pamätník rumunským vojakom, začleneným do zväzkov Červenej armády, ktorí oslobodili Poniky
Pekne upravený starý ponický dom
Opustený starý ponický dom
Aj na Poniky zavítala jar
Pohľad na Nízke Tatry od rímskokatolíckeho kostola
Rímskokatolícky kostol z r. 1310
Vnútorná výzdoba kostola - fotka z vyblednutého plagátika vo vitrínke pri kostole
Nad vchodom do kostola banícky symbol
Z vonkajšej strany pri vchode do kostola
Slnečné hodiny na múre kostola
Drevená zvonička pri kostole
Stará škola pri kostole
Kostol ohradený vysokým pevným múrom proti Turkom
Evanjelický kostol na náprotivnom vŕšku - foto od katolíckeho kostola.
Krásny ponický dom
To je už v pamätnej izbe ponického rodáka Štefana Žáryho, slovenského básnika, prozaika a esejiistua, prekladateľ a novinár
Ján Kollár, Ján Smrek a Štefan Žáry
V dome, kde je pamätná izba Š. Žáryho, je aj obecná etnografická expozícia života obyvateľov Poník
Koľko nádhery je sústredenej v týchto priestoroch. Dokumenty života, umeleckého cítenia, zdatnosti, vkusu obyčajných pracovitých ľudí spod Poľanyy
Táto krása je ešte z pamätnej izby Štefana Žáryho
Táto nádhera je z chodby obecného úradu v Ponikách
Evanjelický kostol z roku 1784 s tolerančnou vežou z roku 1868. V čase výstavby kostola evanjelické kostoly nesmeli mať vežu a zvony, preto veža je z novšieho obdobia. Hoci od čias reformácie Poniky, podobne ako aj mnohé ďalšie obce Podpoľania (Očová, Hrochoť, Môlča...) boli evanjelické, evanjelici nemohli mať svoje kostoly, zato tam katolícke kostoly boli:-)
Pohľad od evanjelického kostola na katolícky kostol s ohradením na druhej strane
Krásne ponické domčeky
No nie je to nádhera?
V jednej záhrade na kraji obce stojí toto dielo
Pamätník 31 obetiam, ktorých zavraždili fašisti, sa nachádza pri ceste medzi Ponikmi a Ponickou Hutou
Pod horou medzi Ponikmi a Ponickou Hutou
Krásne pohľady
Nízke Tatry
Ponická Huta sa tiahne hore dolinou. Kedysi tu bola vysoká pec (hámor) na tavenie vyťaženej železnej rudy
Hoci Ponická Huta je len miestna časť obce Poniky, tabuľa ju označuje ako samostatnú obec
Jar aj tu prichádza
Stará opustená drevenica
Rímskokatolícky kostolík v Ponickej Hute
Ponickohutianske domčeky
Bralo na konci Ponickej Huty
Pekne netradične upravovaný starý dom
Na dolnom konci Ponickej Huty osada s pár domčekmi
Osada sa rozprestiera po oboch stranách potoka Zolná
Chlapi na priedomí sa vyhrievajú na teplom slniečku. Prehodili sme pár slov, podebatovali, ponúkli ma aj vínom, ale víno nie je moje, až na koni túry jedno-dva pivá na nahradenie stratených kalórií, ak naň zvýši čas
Opúšťam osadu a vydávam sa cez polia do ďalšej obce - Dúbravica
Pohľad späť na Ponickú Hutu skrytú v doline a na kopce nad ňou
Barančeky na lieske
Ďalší pohľad späť na okolie Ponickej Huty
Ďalšia obec cestou
Dúbravická zvonička z 19. stor.
Dúbravický kostol z 15. stor.so vzácnou výzdobou interiéru
Rozvaliny dúbravického kaštieľa zo 16. stor.
Spiatočný ppohľad na Dúbravicu
Pohľad späť nad Poniky
Myslel som, že je to akési sanatótium, ale od oprotiidúceho chalana som sa dozvedel, že je to vojenský sklad. Tu je aj odbočka na Oravice, ta som šiel až ďalší deň a potom aj ďalej
Aj tu - Čačín je len miestna časť obce Čerín, ale označenie ako samostatná obec
Zvonička v Čačíne z 19. stor.
Upravený prameň chutnej minerálnej vody v Čačíne pri odbočke na Hrochoť
Spiatočný pohľad na Čačín, v pozadí Nízke Tatry
Gotický rímskokatolícky kostol zo 14. stor. s drevenou zvonicou zo 14. stor. na kopci nad Čerínom, v 16. stor. opevnený proti Turkom
Drevená zvonica z 19. stor. na kopvci nad Čerínom
A tu, pod čerínskym kostolom, moja púť končila, v nasledujúci deň bola ďalšia púť regiónom Severného Podúpoľania
Nasledujúci deň som absolvoval prechádzku po ďalších obciach regiónu Podpoľania: Oravce, Môlča, obe Mičiné.
.