* Mladosť. Kto z nás starších si na ňu nespomína? Pre jedného sú tie spomienky veľmi pekné, pre iného trochu smutnejšie. Ja mám na ňu len tie najkrajšie spomienky. Spájajú sa ako s rodičmi, tak aj s jednou starou mamou. Druhú starú mamu som nezažil, ako ani jedného starého otca. Stará mama bola veľmi pobožná, a v takom duchu vychovávala aj mňa. Nečudo, že aj prvé piesne ma učila stará mama a každý si domyslí, aké to mohli byť. Keď sa ráno prebúdzala, posadila sa v posteli a spustila: Ráno vstávajíce Pána Boha chválím, (neviem, ani v Zpěvníku evangelickém, Tranoscius, 1950, som ju nenašiel.) A ja som sa chtiac-nechtiac prebudil, veď som spával pri nej. To bola teda každodenná ranná pieseň. Druhá pieseň, ktorú som sa od nej naučil, bola: Kde jsi, můj premilý Ježiši Kriste, To boli prvé piesne, ktoré si pamätám z domu. Prvá pieseň, ktorú ma naučili staršie deti, bola táto:
že mne ochraňoval, za to jej velebím...
kde Tě hledat budu, na kterém místě?
pusť od sebe světlost, neb jsi jasný,
Bez Tebe žít nechci, neb jsi krásný.
Janči, Janči, Janči, Janči, čo si spravil našej Anči?
Naša Anča veľmi chorá, včera bola u doktora.
A doktor jej tak povedal, že už pri nej niekto ležal,
že jej už nik nespomôže, iba baba pri pôrode...
Keď som prišiel domov, pochválil som sa starej mame, akú peknú pesničku som sa o mne naučil. Ale tá ma veru za to nepochválila, len zalomila rukami.
Prvé pesničky, ktoré som sa pri vojnovom invalidovi naučil z elektronic... ale nie, to bol mechanický gramafón na kľuku s trúbou, elektrina v dedine nebola, boli tieto:
Nezabudnuteľný Mark Bernes spieval Pieseň frontového šoféra:
Через горы, реки и долины, cквозь пургу, огонь и черный дым,
мы вели машины, oбъезжая мины, пo путям-дорогам фронтовым..
Припев: Эх, дорожка фронтовая, не страшна нам бомбежка любая.
Помирать нам рановато -- есть у нас еще дома дела.
(Čerez gori, reki i doliny, skvoz purgu, ogoň i čornyj dym,
my veli mašiny, obezžali miny po puťam-dorogam frontovym.
Refrén: Ech, dorožka frontovaja, ne strašna nam bombjoška ľjubaja.
Pomirať nam ranovato -- jesť u nas eščo doma dela)
Druhú spievala takisto nezabudnuteľná Janka Guzová -Beková:
A ja taká dzivočka, cingilingi bom,
Rada vijem pirečka, cingilingi bom.
Rada vijem, rada dám, cingilingi bom bom bom,
I za kalap zakladám, cingilingi bom...
Prvé pesničky, ktoré som sa naučil v škole, boli:
Ženilo sa motovidlo, ženilo sa motovidlololo,
vzalo sebe staré bidlololo, vzalo sebe staré bidlo.
všetky vtáky povolalo, všetky vtáky povolalololo,
iba sovu vynechalololo, iba sovu vynechalo...
a druhá zo školských lavíc:
Medzi horami lúčka zelená,
zabili Janka, Janíčka, Janka, miesto jeleňa.
Keď ho zabili, zamordovali,
na jeho hrobe, na jeho hrobe kríž postavili...
No a ešte jedna bola prvá. Keď zaviedli v dedine obecný rozhlas miesto bubeníka, stále také akési trúby na stĺpoch vyhrávali pesničku:
Od Poľany vietor veje, moja milá žitko seje.
Ej, seje, seje, rozsieva, frajerôčka moja úprimná.
Frajerôčka, jak sa mávaš, či sa ešte nevydávaš,
Ej, či si ešte slobodná, frajerôčka moja úprimná...
Predsa som na jednu ešte zabudol. Na verených zhromaždeniach naprostred dediny vždy za veľkej účasti občanov sa spievala Kuzmányho:
Kto za pravdu horí svôtej obeti,
Kto za ľudstva právo život posvätí,
Kto nad krivdou biednych slzu vyroní:
Tomu moja pieseň slávou zazvoní...
