Príbeh zo Stovežatej

Autor: Ján Urda | 25.3.2006 o 8:05 | Karma článku: 6,36 | Prečítané:  1987x

       A zas čosi veselšie. V r. 1965 hneď po skončení VŠ som sa začal priúčať programovaniu, mali sme dostať sálový počítač Minsk 22. Na VŠ sa vtedy ešte informatika nevyučovala. V rámci prípravy som absolvoval niekoľko školení a 6-mesačnú stáž vo výpočtovom stredisku GRT Tesla Praha na Karlovom námestí a býval som v turistickej ubytovni na Vodičkovej ulici. Také akurátne miesto: aj na Karlovo námestie na skok, aj na Václavák na skok.

        Raz prišiel do Prahy na služobnú cestu spolupracovník Štefan, ktorému som zabezpečil nocľah tiež v nocľahárni. Večeru sme si dali len tak v Korune na dolnom rohu Václaváka a šli sme k Palivcovi Na bojišti, kam chodieval Švejk. Tam to bolo beznádejne plné, tak sme išli ku Flekům na čiernu trinástku. Samozrejme, neostalo to len pri jednej. Posedeli sme, popili, podebatovali s náhodnými kamarátmi z mokrej štvrte a neskoro v noci sme sa pobrali naspäť na ubytovňu.

        Ubytovňa sa na noc zamykala, bola na poschodí. viedla ju a otvárať chodila taká staršia pani pre všetko, ktorá tam aj bývala. Inak vychádzal som s ňou zadobre, neraz sme sa porozprávali, pospomínala si na Slovensko, na známych, bola veľmi scestovaná a mala rozhľad. Nevedela síce, kde je Martin, ale Vrútky ako železničnú križovatku poznala. Z vnútornej strany zo dvora murári omietali budovu a mali postavené lešenie. Bolo to v auguste, veľké horúčavy. Aby sme starú pani nemuseli budiť a tiež preto, že nemala rada, keď sa zákazníci vracajú pod parou, skúsil som cez susedný dvor po lešení dostať sa dnu. Obloky všetky pootvárané, žiaden problém. Ale čo čert nechcel, zle som si vyrátal okná, a z lešenia namiesto na chodbu som skočil do izbičky starej pani na diváň, na ktorom spala. Mal som tak trocha pod čapicou, to viete, u Fleků mávali dobré pivo, tak aj to, čo by mi inak nerobilo problémy, mi teraz nevyšlo a ja som sa zvalil na ňu. Zvrieskla ako pavián, všetko pobudila... Ja tiež prekvapený a celý bez seba som nevedel, čo robiť. Zasvietila, uvidela ma a v obloku kamaráta Štefana.

        Celá roztrasená od preľaknutia nezmohla sa na nič viac, len na vykoktanie: - Pane Urdo, to jsem si o vás nemyslela.

        Ja som v rozpakoch nevedel, čo robiť, len som ju odprosil akosi popleteným jazykom.

        Nepovedala síce, čo si o mne nemyslela, ale bolo to zo situácie jednoznačné. Od tých čias som musel strúhať dobrotu, a vždy ju upozorniť, že v noci sa vrátim neskoršie. Ale už nikdy som sa neodvážil prísť pod parou. Preto som sa presťahoval ku kamarátovi na vysokoškolský internát v Podolí.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Gröhling by mohol na revanš blokovať Matovičov plán, ale neurobí to

Do Vianoc otvoria aj školu, kam chodia Matovičove dcéry.

Dobré ráno

Dobré ráno: Lučanský mal brať úplatky. Kedy sa skončí zatýkanie?

Čo to vypovedá o štáte v ktorom sme žili?


Už ste čítali?