Spomienky - MINSK-22 - 2.pokr.

Autor: Ján Urda | 2.4.2006 o 7:04 | Karma článku: 7,26 | Prečítané:  2288x

        Dokončenie zo včerajška:        Výpočtové stredisko bol veľký organizačný útvar, obyčajne odbor, ktorý sa členil na oddelenia analýzy, programovania, technickej obsluhy a prevádzky. Samozrejme, spolupráca medzi jednotlivými oddeleniami bola veľmi úzka a ich činnosť sa prelínala.

        V ďalšom popíšem činnosť podnikového výpočtového strediska, hoci v podstate aj servisné strediská mali túto organizačnú štruktúru a náplň práce. Takéto členenie bolo až neskoršie, spočiatku programátori robili sami aj analýzu, aj programovanie, aj obsluhu počítača, takže programátor bol ústrednou postavou vo výpočtovom stredisku.

        Oddelenie analýzy vypracovávalo projekty automatizácie jednotlivých agend, neskôr podsystémov. Každá agenda bola relatívne samostatná a riešila jednu podnikovú agendu (alebo agendu jedného podnikového útvaru) bez previazania na druhú. Oddelenie tvorili pracovníci, ktorí navrhovali riešenia a tlmočili požiadavky odborných útvarov programátorom. Úzko spolupracovali s odbornými útvarmi i s programátormi. Takými základnými podnikovými agendami boli napr. THN-výkonové, THN-materiálové, kusovník, mzdová agenda, personálna agenda a pod.

        Oddelenie programovania "tlmočilo" požiadavky odborných útvarov formulovaných analytikmi počítaču vypracovaním a odladením programov.Pred programovaním musel byť spracovaný algoritmus (bloková schéma, vývojový diagram) programu a náväznosť programov, t. j. definovanie vstupov a výstupov jednotlivých programov. Algoritmy sa museli odsimulovať na príkladoch. Moja skúsenosť je taká, že u programátora nezáležalo na diplome, ale na logickom myslení. Veď v tom čase v USA školili programátorov vo väzniciach spomedzi väzňov bez ohľadu na stupeň vzdelania, len na základe výsledkov testov a najlepšie výsledky dosahovali podvodníci. Tým nechcem degradovať vzdelanie, len chcem zdôrazniť, že vzdelanie nie je automaticky patentom na rozum. Mali sme aj programátorov so SŠ, ktorým to myslelo lepšie ako programátorom s VŠ. Odladené programy sa protokolárne odovzdávali útvaru prevádzky.

        Oddelenie technickej obsluhy zabezpečovalo bezporuchový chod počítača. Malo špecialistov na jednotlivé zariadenia a jednotlivé činnosti od inžinierov po technikov a mechanikov. Každý deň začínal pravidelnou rannou profylaktikou, keď sa testovali jednotlivé zariadenia a robila sa bežná údržba. V prípade poruchy niektorého zariadenia bol okamžite nasadený príslušný pracovník technickej obsluhy, v prípade väčšej poruchy celý tím.

        Oddelenie prevádzky malo administráciu, ktorá sa starala o chod výpočtového strediska, plánovanie a pod., obsluhu počítača (operátori) a prípravu údajov na počítačové médiá. Teraz, keď prakticky každý má na stole PC, je smiešne, že vtedy sa využívanie počítača plánovalo na celý týždeň dopredu na polhodiny. Bolo to aj z toho dôvodu, že k počítaču chodili aj zákazníci z iných organizácií, ktorí potrebovali vedieť presne, kedy môžu prísť a budú mať zaručený prístup k nemu. Prevádzka počítača bola trojsmenná, častokrát sa pracovalo aj v sobotu a nedeľu. Operátori obsluhovali počítač, manipulovali s nosičmi údajov a pod. Príprava údajov zaznamenávala programy a údaje z formulárov na nosiče údajov. Do tohto útvaru patrila aj vstupná a výstupná kontrola, ktorá od zákazníkov preberala údaje a odovzdávala im výstupy. V tretej smene sa obyčajne robili vedecko-technické výpočty, ktoré neboli náročné na vstupy ani na obsluhu, len na spotrebu strojového času.

        V niektorých strediskách bola zavedená tzv. uzavretá prevádzka, kde programátor nemal prístup k počítaču, ale napísal program do formulára, odovzdal ho útvaru prevádzky, ktorý zabezpečil jeho zaznamenanie na médium a testovaniena počítači. Pravda, tento systém bol zavedený až v neskoršom období, keď došlo k tvrdej špecializácii pracovníkov. Na začiatku programátor robil analytika, programátora, prípravu programov i obsluhu počítača, len technika nie, bol teda srdcom výpočtového strediska. 

        Spracovanie bolo v dávkovom režime. Zmeny do súborov na magnetických páskach sa vykonávali mesačne, takže počas mesiaca platili údaje z posledného spracovania. Najväčšia podniková agenda pri spracovávaní v SPS obsahovala pol milióna štítkov, ktoré sa na počítač dovážali na plne naložených vozíkoch a nahrávali sa niekoľko dní na tri smeny. Nebolo mysliteľné, aby sa pri tom nepoužívala "konzervácia", lebo keby došlo k poruche napr. pri 450000. štítku, muselo by sa všetko začať znova. Celý súbor bol zaznamenaný asi na 40 ks MGP. Učili sme sa za pochodu, teóriu sme síce poznali, ale rôzne finty sme sa učili v praxi. Až praxou sa z nás stávali programátori. A tak sme si overovali svoje znalosti. Napr. hoci na MGP bol zdvojený zápis, nebolo to dostatočne bezpečné. Raz sa pri manipulácii roztrhla MGP, kópie sme dovtedy robili až po skončení spracovania. Zlepili sme MGP, pustili na kontrolu, identifikovali sme miesto kontroly, prekopírovali na inú MGP, na ktorej bol nový súbor väčší o jeden údaj, jedno slovo-bunku. Výpisom tohto chybného bloku a jeho kontrolou som rýchlo zistil, čo je zlé. Okamžite som urobil malý opravný program, ktorým sme skopírovali súbor s vynechaním tejto jednej nadbytočnej bunky. Na základe tejto skúsenosti som potom do normálneho zmenového programu doplnil zápis na dve pásky súčasne, a bolo po probléme. Triedenie takých veľkých súborov sa vykonávalo tak, že sa zotriedila každá MGP samostatne a potom sa zlučovali. Za pochodu sme robili aj osvetu na odborných útvaroch a prekonávali ich nedôveru.

        Jeden príklad, ako ani operátor počítača nebol len na obsluhu. Tabelačný papier do tlačiarne sa používal štandardných rozmerov (neviem už, koľkopalcový). Stránkovanie zostavy sa riadilo programom tak, že po určitom počte riadkov program vynechal niekoľko voľných, čo zabezpečilo prechod na novú stránku. Raz nám dodali papier neštandardných rozmerov (dodávka za plný nákladiak), ktorý po každej 5. stránke bolo treba posunúť o 1 riadok. Cez deň sa nahrávali DŠ, v noci sa vypisovali nahrané súbory, ktoré sa potom kontrolovali v odbornom útvare. Operátor, ktorý bol v noci pri tlačení zostavy, sedel za pultom, ale po každej 5. stránke musel zastaviť výpočet, ísť k tlačiarni, posunúť papier o 1 riadok a znova spustiť program. Bolo to veľmi únavné a zdĺhavé. Bol nespokojný a navrhol mi úpravu, aby ten riadok posúval počítač. Bol to minimálny zásah do programu, ale veľmi zrýchlil a "poľudštil" spracovanie.

        Na inštalácii počítača, ktorý bol prvým v Stredoslovenskom kraji (terajší Banskobystrický i Žilinský) sa zúčastnilo veľa predstaviteľov, veď to bola na tie časy veľká udalosť. Prítomný bol i Alexander Dubček, ktorý bol vedúcim tajomníkom ÚV KSS. My sme nemali ešte pripravené žiadne ucelené veci na spracovanie, konečne asi ani nahrávanie DŠ by ich tak veľmi nenadchlo. Tak som urobil program v strojovom kóde, ktorý na širokej tlačiarni vytlačil postavu futbalistu s napriahnutou nohou a loptou, zostavenú z písmen, číslic a znakov, čím sa vytvorilo tieňovanie a tento obrázok sme im rozdávali. V Martine vtedy bol futbal na prvom mieste, lebo futbalisti bojovali o postup. A futbal svetom vládne. Ďalším programom bol program, ktorý kdesi zohnali technici a ktorý zahral ktorúsi hudobnú skladbu a toto sme opakovane spúšťali. Pre účastníkov inštalácie bolo zaujímavé, ako na centrálnom pulte blikali svetielka.

        Zažil som aj ďalšie počítače: Tesla-200, EC-1030, SMEP52-11, ale tie už „si hoveli“ ako v perinkách. MINSK-22 bol hotový nezmar, na tom sa zhodujú všetci, ktorí s ním niekedy prišli do styku. A nielen preto, že bol prvý, hoci sa hovorí, že prvá láska nehrdzavie. No ale to by hádam už aj mohlo stačiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček Osmelené

Poľsko vyhlásilo vojnu ženám

Nejde len o potraty, ale o kontrolu nad telami a životmi.


Už ste čítali?