Málinec bola evanjelická dedina, len sem-tam katolík. Vrstovník, s ktorým sme neskôr boli najlepšími kamarátmi, bol katolík. Ako vtedy bývalo zvykom, matky kojili deti podstatne dlhšie, ako teraz. Mama od svitu do mrku robievala na tých kúskoch políčok, alebo u bohatších gazdov (drvivá väčšina poľných prác sa vykonávala ručne, napr. sejba, žatva, sadenie a vyberanie zemiakov, trhanie konopí...). Zavše ma teda kojila budúceho kamarátova mama, inokedy zas moja mama kojila jeho. Bieda ľudí spájala bez ohľadu na vierovyznanie.
Ďalšie obdobie si už pamätám a defiluje mi pred očami. Cez deň sa obyčajne o mňa a starších bratrancov a sestru starala stará mama. Ako takí malí caparti sme behávali voľne po dedine, hlavne so staršími faganmi. Samozrejme bosí po prašných uliciach. Rád si spomínam na suseda, chlapca o čosi staršieho. V dedine v tých časoch aj psy pobehovali voľne, bez obojkov a náhubkov, len sem-tam mali psa uviazaného na reťazi. Teda aj psy mali ten svoj psí život lepší, voľnejší ako teraz. Väčšina dvorov bola neohradená, niektoré boli priechodné z ulice do ulice. Medzi domami sem-tam úzke medzierky. Rôznych zážitkov z toho krásneho voľného života je neúrekom. So staršími bratrancami a kamarátmi sme toho teda navyvádzali naozaj dosť. Starej mame som chodil s ťapkou do krčmy po rum. Dávala si večer za pohárik. Keď nebolo rumu, nasypala na drevenú lyžičku cukor a poliala dijanou-alpou. Rozvoniavalo to krajšie ako rum.
Neviem, ako teraz riešia situáciu, keď sa okotí mačka. Vtedy sme jednoducho nadbytočné mačence hodili do Ipľa a bol svätý pokoj. Dnes by za to ochrancovia zvierat človeka zažalovali. Každý chlapec musel mať gumipušku, bez toho sa ani nerátal za chlapca, a tá slúžila na všetko: strieľali sme po pobehujúcich psoch, po vrabcoch, strakách, vranách... len lastovičky boli posvätné. Aj okná boli posvätné, tie boli tiež tabu, lebo hoci malí šráci, uvedomovali sme si, že to stojí peniaze, že je to drahé A samozrejme, najvzácnejšou výbavou bol nožík „Sarajevo“ (rybička). To bolo najväčšie bohatstvo každého chalana. Skoro z jari sme si z vŕbových prútov, kým ešte pod kôrou bola miazga, robili píšťalky a k tomu bol potrebný nožík.
V lete podvečer sme chytávali chrústy a roháče. Vtedy ich ešte bolo habadej. Na roháče sme chodievali aj na kraj hory k obrovským dubom. Na jednom prste mám stále jazvu, čo mi ho prehryzla samička roháča. Keď sme chytili roháča, tak sme ho „zapriahli“ do krabičky ako koňa a niekedy nám aj s krabičkou uletel. To bola pýcha chalana, taký veľký roháčisko.
Futbal sme hrávali s handrovou loptou alebo s loptou zo špongie, ktorú nám vymenili v sklárskej hute za sklené črepy (teraz sa tomu hovorí zber druhotných surovín). Len tak, bosí. Hygiena? Keď sme boli na nejaké ovocie v dačej záhrade (zo susedovej vždy bolo lepšie ako z vlastnej, mohlo byť aj tej istej sorty) alebo uhorky niekde v poli, tak sme mali myslieť na umývanie alebo dokonca olúpanie šupky? Aj pán farár mali vo farskej záhrade výborné ovocie. Nevedeli sme, či sú to čerešne alebo višne, nad tým sme si veru hlavu nelámali, hlavné bolo, že výborne chutili. Raz ma zazrela jedna babka na jej jablkách, taká vysoká jabloň, také chutné jablká, veľké, šťavnaté. Prišla žalovať otcovi, otec odpásal remeň a pred ňou som dostal výprask, poriadne ma vyobšíval. Na druhý deň mi kúpila cukríky, čo ma jej bolo ľúto, nevzal som si ich, zato som vystriehol, kedy nie je doma a pozrážal som jej takmer všetky ostávajúce jablká. Zrážali sme len tak, skalami alebo papekmi. Lebo vtedy sa nepestovali tieto terajšie nízke stromy, vtedy stromy rástli, aspoň v našich očiach, až do neba. Na chalupe máme jednu takú starú jabloň, vysokánsku, a veru ani krásou, ani chuťou, ani množstvom sa jej novšie jablone nevyrovnajú.
Už trochu väčší sme chodili pri poľných prácach aj do poľa, donášali sme vodu zo studničky. Pri žatve sme robili povriesla na snopy, pri vykopávaní zemiakov zberali "kromple" okolo z vŕbových prútov upletených košíkov-fiľfasov, ktoré pri hádzaní vypadli z košíka. Rieka Ipeľ, čo rieka, tam bol ešte len potok, čistučká priezračná voda, veď vyvieral len pár kilometrov povyše dediny, tiekla na juh. Jeden potôčik, ktorý sa do Ipľa vlieval, stekal z kopca a na kúsku si to šinul na sever. Ja nie a nie pochopiť, ako môže tiecť na sever, opačným smerom, ako tečie Ipeľ.
Letné kúpanie bolo pre deti na Ipli pod haťou, ktorá odrážala vodu do kanála, ktorý viedol do sklárskej huty. Samozrejme bez nejakého dozoru starších, veď nik nevedel, kde ktoré deti sú. Vtedy sa nám videla tá voda taká hlboká, aj svah naprostred dediny, na ktorom sme sa v zime kĺzali taký vysoký, a teraz sa človek nad ich veľkosťou už len pousmeje. Voľnosť... A keď v lete pršalo, taký ten teplý letný dáždik, čo spŕchol na polhodinku, to bola radosť behať v ňom po mlákach, len tak naboso, premoknúť do nitky a vysušiť sa na teplom slniečku. Také letné búrky nás vedeli veľmi potešiť. Keď o chvíľu vyšlo slnko, všetko vysušilo a spravila sa na nebi nádherná dúha. A nik sa nestrachoval, že prechladneme, ani horúce čaje sme nemuseli piť. A boli sme zdraví, nepoznali sme, čo je to doktor, čo sú to lieky.
Chodili sme chytať raky povyše mlyna do takej zátočiny. Chytali sme ich na slaninu alebo žabu, priviazané na papek. Chytili sme žabu a odrali. Brodili sme sa potokom vo vode, voda po pás a na žabu alebo slaninu na papeku sme vábili raky spod koreňov jelší alebo osík, ktoré rástli na brehu Ipľa. Rak sa chytil svojimi klepetami žaby a my sme pomaličky ťahali. Len čo však rak zacítil strmší pohyb, pustil žabu, hodil spiatočku, zamútil vodu a my sme mohli čakať na priezračnosť vody a začať od začiatku. Tí starší sa nebáli chytať raky aj rukami. To sa muselo ísť naňho odzadu, lebo beda, keď prst chytil rak svojimi klepetami. Vtedy boli aj slzy od bolesti, a poriadne, veď takým klepetom vedel rak poriadne stisnúť. Nie ako pri podaní ruky. Klepeto sa muselo odtrhnúť od tela raka, veď raka nebolo možné poštekliť pod pazuchami, aby pustil prst. Odtrhnuté klepeto povolilo. Podvečer raky aj samy vychádzali z vody na lúku a vtedy ich stačilo len zbierať. Potom sme ich zaživa hodili do ohňa, celé očerveneli, oči im vyskočili a upečené sme ich jedli. Preto sa hovorí: Červený ako rak. Niekedy sme ich doniesli aj domov, doma ich stará mama varila vo vode, tiež živé. Klepetá a chvost - joj, to Vám bola pochúťka!
Hra na guľky, to bola typická jarná hra, len čo slniečko vysušilo zem. Hrávali sme ich buď na jamku alebo na čiaru. Keď sme sa stretli traja, hneď sme robili jamku do zeme a vyčistili pľac okolo. Guľky, také nádherné rôznofarebné hlinené guličky... A rôzne sklenené, ktoré zvnútra hýrili farbami ako dúha... A oceľové z guličkových ložísk... A nielen hra na guľky, triafané do jamky alebo na čiaru. Aj výmena-čaranie guliek... Ich hodnota, výmenná hodnota bola závislá od druhu materiálu a zachovalosti. Najdrahšie boli oceľové, lebo tie nebolo dostať kúpiť. Lacnejšie boli sklenené, ich hodnota bola od 10 do 15 hlinených podľa krásy... A tie detské oči pri tých hrách a čaraniach... Guliek sme mávali plné vačky. Podobne ako guľky na čiaru sme hrávali aj gombíky na čiaru, účelom bolo hodiť gombík z určitej vzdialenosti čo najbližšie k čiare. Kto hodil najbližšie, vyhral všetky.
pokračovanie zajtra
